Krátky, ťažký ale nakoniec predsa každému chutí...

Autor: Lea Gregorová | 7.3.2011 o 13:05 | (upravené 7.3.2011 o 13:30) Karma článku: 4,13 | Prečítané:  380x

V tomto článku sa dočítate o mojej skúsenosti s návštevou poľského Oswienčimu. V špecifickej atmosfére stredoškolskej exkurzie som spoznala aký je život vzácny...

 

Vyrazili sme ráno o pol šiestej. Nič príjemné, čo vám budem hovoriť. Spod teplej periny no prekúreného autobusu plného poloadolescentných a adolescentných deciek. Nechcem ani písať, čím všetkým povzvbudených. Od prvej rannej cigarety na záchode až po, no možno aj mäkké drogy. Ja som sedela s tou, čo s ňou sedím aj v lavici. Pred nami spolužiačky zo zadnej lavice. Za nami dvaja emocionálne nevyvinutí jedinci, ktorí sa celou cestou pochechtávali nad primitívnosťami najväčšieho zrna.

Všetko som pretrpela, išli sme za poznaním a kultúrov. Cieľom nášej cesty bol poľský koncentračný tábor Oswienčim. Každý plný očakávaní. Hlavne spolužiak, ktorí si myslel, že nič lepšie nikdy neexistovalo, akože neonacista.

Prišli sme tam. Obrovský priestor plný úhľadne postavených barakov. Perfekcionisti, pomyslela som si. Záchody tam stáli 20 vtedajších Sk, tak som radšej podržala. Pred nami na vstupe čakala ešte tlupa japončíkov, netrpezlivo cvakajúcich foťákmi. Zobrali ich dnu. Čakali sme asi 5 minút. Potom nás pustili, rozdali nám také sluchadlá so skrinkami na krku. Povedali nám, aby sme si naladili frekvenciu číslo 2. Vošli sme...

Pred nami legandárna brána s nápisom Arbeit macht frei, B v slove arbeit naopak. Koluje povera, že autor nápisu to spravil naschvál, aby upozornil na neprávosti, ktoré sa tam diali. Prešli sme cez bránu. Po chrbte vám prejdu zimomriavky. To miesto doteraz dýcha ľuďmi. Cítite pot, špinu, slzy. Vstupujete do tých úhľadných tehlových domov. Každý je venovaný inej národnosti. Na stene vidíte fotky ľudí. Pozerajú na vás prázdnym pohľadom v ktorom nevidíte nič. Akoby stratili svoju osobnosť. Vidíte presklenné vitríny veľkosti našej obývačky. Sú naplnené topánkami, oblečením, kuframi, kefami. A vy vidíte príbehy. Ako si žena ráno česala svoje nádherné hnedé vlasy, keď im do domu vtrhli SS hliadky a povedali, že ich transport sa uskutoční zajtra o tej a tej. Že si majú zbaliť len najnutnejšie veci. Tak si žena pobalí pár vecí na oblečenie, nejakú hygienu a kefu na vlasy. Tú, ktorú teraz vidíte pred sebou. Uvidíte aj tie vlasy. Chumáče šedivých vlasov za sklom. Hneď vedľa prázdne konzervy od Cyklónu B. Áno, od chemikálie, ktorá slúžila ako pesticíd. Nato prídete k ďalšej vitríne, sú v nej okuliare. Tak pár tisícok. Hneď vedľa protézy a barle. Aspoň viete, že tí chdáci, ktorím patrili si dlho nepožili. Netrápili sa. Pretože chorých a starých okamžite likvidovali.

Nehorázne, poviete si. Ako im to mohlo prejsť? Ako sa zubné zlato mohlo premeniť na peniaze? Veď tie, napokon, nesmrdia. Ako sa ľudské kosti mohli požívať na výrobu mydla? A ľudská koža na kabelky?

Preto si treba pár vecí uvedomiť. Niesom kňaz, aby som tu kázala o tom aké máme šťastie a nič si nevážime. Narodili sme sa do správnej doby, akákoľvek je skazená. Naše problémy sú malicherné a problémami tých ľudí. Vážme si teda život. Lebo máme len jeden. A strašne krátky.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za to, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel NKÚ nehlasoval nikto zo Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.


Už ste čítali?